Vieš, keď vyšívam, je mi dobre, nemyslím na ťažkosti.“ Iveta, výšivkárka z Rankoviec
Keď sme v januári 2020 písali Projekt Romani SUV- Krajčírska dielňa pre program ACF, ešte sme netušili, čím si ako spoločnosť, ale aj ako komunita a náš tím rómskych žien, v najbližších mesiacoch prejdeme. Plánovanie projektu nadväzovalo na naše dlhoročné aktivity zamerané na podporu ručnej výšivky, ktorá je tradíciou v rankovskej rómskej komunite. Chceli sme rozšíriť našu činnosť, profesionalizovať malú krajčírsku dielňu. V nej už 5 rokov vyrábame vyšívané vankúše, tašky, vaky či obrusy.
Vo februári prišla správa o zákernom a rýchlo sa šíriacom koronavíruse. Spolu s rozbehom projektu prišla prvá pandemická vlna a my sme vnútorne cítili, že naša činnosť nebude už len o vyšívaní tašiek. Dnes to znie neuveriteľne, ale kúpiť si respirátor v tomto období bolo pre väčšinu ľudí nemožné, jeden respirátor vyšiel na 20,- Eur. Ľudia z okolia ale aj organizácie sa na nás začali obracať s prosbou o pomoc pri výrobe bavlnených rúšok. Pustili sme sa do toho. Snažili sme sa čo najrýchlejšie zásobiť rúškami rodiny v rómskych komunitách. Napriek ťažkému obdobiu a pocitu veľkej neistoty z budúcnosti, sme paradoxne prežívali aj pozitívne emócie. Išlo najmä o pocit spolupatričnosti. Videli sme, že človek chce tu byť pre človeka.
V lete sme sa opäť pustili do našich „vyšívaných konopných tašiek“. Zdokonaľovali sme techniky výšiviek pod vedením skúsenej lektorky. Uvoľnenie opatrení nám umožnilo zúčastniť sa na rôznych prezentačných podujatiach. Dobrovoľníčky nám pomáhali s distribúciou produktov.
S druhou pandemickou vlnou na jeseň 2020 sme zažili aj to, aké je dôležité mať v pracovnom tíme dobré priateľky. Keď jedna z nás ochorela a s ňou celá rodina, tak ostatné sme jej pomáhali. Covid si nás postupne podával, a my sme vedeli, že musíme stáť pri sebe. Bolo predvianočné obdobie, prichádzali zákazky a náš tím prechádzajúc z karantény do karantény to nakoniec zvládol. Krátko pred Vianocami sme odbehli navštíviť Národné múzeum v Martine, najmä expozíciu rómskej kultúry na Slovensku. Najkrajším momentom bolo vidieť naše výšivky vystavené v expozícií múzea. Ženy si začali s patričnou hrdosťou medzi sebou hovoriť. „Pozri, toto som ja šila…“
Áno, majú byť na čo hrdé. Starajú sa o svoje rodiny a po večeroch v prítmy vyšívajú, aby trochu prilepšili svojmu skromnému rodinnému rozpočtu. Sú v tom výborné a najkrajšie je, že túto originálnu zručnosť odovzdávajú svojim dcéram a vnučkám.
